Príbehy o dobe, atmosfére päťdesiatych rokov a ľuďoch ich svetlých a iných stránkach. Pozostávajúz niekoľkých častí (Dedina, Nová doba, Škola, Železničná stanica).

Dedina

Dedina pod Hradom bola kedysi iná. Mala dominanty ako kostol či cyprus a kuriozity ako obecný bubeník. Po menovej reforme roku 1953 tu zriadili nové obchody, ale nákupy u mäsiara boli dlho problém. Kolorit doby dotváral okrskár. Prvý bol rázny. Druhý sa nezžil s dedinou. Po auguste 1968 istý čas železničnú stanicu strážili sovietski vojaci. Inou zvláštnosťou dediny bola jaskyňa za obcou. Objavili ju začiatkom 20. storočia. Neskôr sa na ňu zabudlo. Po čase ju začali navštevovať miestni šarvanci. Neskorší prieskum jej priestorov priniesol niekoľko zaujímavých poznatkov. K bohatším gazdom patril Demanko. Ťažké chvíle prežíval potom, čo vzniklo roľnícke družstvo. Jeho brat pracoval v Čechách a cez dovolenku mu prichádzal pomáhať. Na jar si jeho žena poranila nohu a zanedbala lekárske ošetrenie. Keby neprišla domov ich dcéra, nemuselo to s ňou dopadnúť dobre. O pôvode Vilmy sa nevedelo veľa. Posluhovala u gazdov, upratovala v materskej škôlke a príležitostne i v rodinách v železničiarskej kolónii. Žila v domčeku pod školou. Jedného dňa na stanici odpadla. Skončila v nemocnici a zakrátko zomrela. Jej príbeh po čase upadol do zabudnutia. Ďoďo Lili bol taký sprostáčik, ktorého poznačila tzv. anglická choroba. V rodine ho mali za paholka. Do školy nechodil. Pri mlatbe sa na ňom zabávali, chodil po vinšovaní, na zábavách mu učarovala hudba a pri kúpaní sa stával terčom poznámok. Najlepšie mu bolo pri kravách, keď ich vyháňal na pašu. Daľa, taký chalan v ženskej sukni, sa vytratila z povedomia ľudí pomerne zavčasu. Po štúdiách na strednej a vysokej škole si založila rodinu, ale celkom nečakane ju skolila zákerná choroba. Aj keď sa jej bránila do poslednej chvíle, osud tentoraz rozhodol inak. Starý šuster žil v susednej dedine a miestne ženičky chceli mať všetko hotové hneď, len s platením boli problémy. Tunajší šarvanci presedeli pri ňom hodiny a sledovali jeho prácu. Šuster prenajal jednu dvom osobám. Vykľuli sa z nich majitelia kaštieľa v Michalovciach, ktorí ho museli nadobro opustiť.

Nová doba

Začiatkom päťdesiatych rokov cestoval salónnym vlakom prvý robotnícky prezident. Urobil niekoľko krokov po nástupišti a zamával všetkým. O niekoľko rokov sa Chruščov cestou do Prahy už veľmi ponáhľal. Keď v marci 1953 zomrel Stalin a po ňom Gottwald, škola im usporiadala tryznu. Úmrtie prezidenta v roku 1957 si zle vysvetlil jeden zo žiakov a preležal v horúčke niekoľko dní. V roku 1951 pri skladaní pionierskeho sľubu jeden zo žiakov nemal bielu košeľu. Bol v červenej, a tak ho postavili do stredu za československú zástavu s modrým klinom uprostred. Riaditeľ školy sa obával, že by kvôli tomuto nedostatku mohol mať s nadriadenými nepríjemnosti. Trať družby ovplyvnila tunajší život. Plán výstavby sa často zadrhával. Nejakú dobu chodili do školy aj deti niektorých robotníkov. Ludvo, nebojácny chalan si ľahko poradil s tunajšími nespratníkmi, ale Jano bol terčom posmeškov. Žiaci absolvovali jednu z prvých ciest vlakom po novej trati. Na samote žil známy pijan, ktorý mal konflikty so žandármi. Trpela tým jeho početná rodina. Keď sa opil, rád sa hral na povstanie, kde doma všetko ničil. Neskôr sa u neho prejavila alkoholová demencia a zomrel. Druhý pijan mal záľubu v tom, že opitý išiel skákať zo železničného mosta do Hornádu.

Škola

V roku 1953 pri vzniku Osemročnej strednej školy nastúpil nový riaditeľ. Bol to zvláštny typ človeka. Učil hudobnú výchovu, ale spievať nevedel. U žiakov sa zapísal nelogickými slovnými spojeniami, Mal problémy s nespratníkmi a komplikovanú situáciu riešil pri záverečných skúškach, keď sa žiaci opili. Riaditeľ školy sa nehodil do atmosféry po roku 1948. Rád hral karty a cez vyučovanie dospával, čo v noci zameškal. Učiteľka zase okrem láskavého slova rada používala trstenicu. Noví učitelia prišli v roku 1953. Patrila k nim aj mladá Ňafka či rusofil Zoliko a jeho zásluhou vznikol dievčenský spevokol. Iným učarovali dievčatá či do povedomia sa zapísali rôznymi kúskami. Škola bola zaujímavý fenomén. Chýbala zdravotná starostlivosť. Do dediny príležitostne prichádzal zubársky autobus. K novotám doby patrilo sporenie žiakov. Hra piťkes sa hrávala sa na laviciach a snahy učiteľov ju zakázať neboli účinné. Do cvičenia 1. spartakiády sa zapojili aj tunajší žiaci. Škola nebavila každého. Števo zorganizoval s kamarátmi v zime ich útek za hranice s vidinou dobrodružného života. Skúšali to na hraniciach s Poľskom, kde bolo veľa snehu. Nepochodili ani na maďarských hraniciach. Vrátili sa domov a zložili v jednej z okolitých chát. Tu ich našli esenbáci. Okrem posmechu, každý utŕžil výprask v škole i doma, na ktorý dlho nezabudol.

Železničná stanica

Stanica to bol zvláštny organizmus. Zaujímavou figúrkou bol vrátnik, potom holič, či ženy v kiosku. V čase osláv 1. a 9. mája stanicu zdobili portréty Marxa, Engelsa, Stalina a Gottwalda. Začiatkom júla sa zaplnila pútnikmi, ktorí cestovali do Levoče. V jednej z pivníc budovy zriadili kryt CO. Tunajšie záhradné zábavy končievali bitkou kapely. Športovalo sa tu a šarvancov naháňali osožáci, keď prechádzali cez koľajisko. Žila tu maďarsky hovoriaca rodina a ich syn učil šarvancov maďarské nadávky. K honorácii stanice patrila pani Katka. Každý deň sa prešla po železničnej stanici a zastala pod oknami Margity, manželky pána prednostu. Sedávala u nej na káve, pretože jej manžel bol funkcionárom jednej politickej strany. Pravidelne sa u nich schádzala miestna honorácia. Ich spoločenské večierky časom ustali a Margitkin manžel prešiel iné miesto do mesta. Pani Katka tým stratila priateľku. Etelka néni, manželka bývalého majiteľa staničnej reštaurácie vysedávala so psom pred trafikou a sledovala okolie. Mala svojské maniere. Nemala rada, keď šarvanci hrali v lipovej aleji futbal, pretože lopta mohla rozbiť okná jej bytu, čo sa i stalo. Zaslúžil sa o to dôstojník, ktorý sa niekoľkými kopmi postaral o rozbitie dvoch okien. Škodu zaplatil, ale v tom okamžiku tu akákoľvek hra skončila.

autor Marcel Lalkovič

cena knihy: 5€