Neveľké územie osady Dobšinská Ľadová Jaskyňa, nachádzajúce sa iba pár kilometrov od miesta kde sa stretávajú chotáre Gemera, Horehronia a Spiša, oplýva viacerými prírodnými skvostami: svetoznámou ľadovou jaskyňou, prírodným útvarom Ostrá skala, národnou prírodnou rezerváciou Hnilecké jelšiny i peknou Samelovou lúkou, teraz, na začiatku jesene, s kobercom rozkvitnutej jesienky.
            Táto horská osada patriaca pod obec Stratená bola na prelome tohtoročného leta a jesene výnimočná aj tým, že tu k domorodcom na tri dni pribudli ďalší ľudia, mocnejšie rozvoňala človečina: v jednom z penziónov na Samelovej lúke sa usadilo 18 žien speváckeho zboru Kysačanka z údolia Hornádu. Z dolniakov. Prišli do týchto končín už tretíkrát. Prišli opäť pookriať, nasať do pľúc ostrý horský vzduch a opäť potešiť spevom obyvateľov Stratenej, ktorí tentokrát oslavovali posviacku vynoveného kostola, zriadenie pamätnej izby, výstavbu obecného chodníka i 66. výročie SNP.
            V peknej prírode speváčky chceli tiež osláviť vzácne životné jubileum svojej dirigentky, bývalej zbormajsterky v košickom Štátnom divadle Júlie Ráczovej. No a na dôvažok – ženy jej chceli poďakovať, že s nimi zotrvala už dlhých 20 rokov.  Že viaceré naučila čítať noty, milovať zborový spev. Veď už vedia vyše 100 piesní. Od Otčenáša až po ich najobľúbenejšiu Aká si mi krásna.
            Keď si pri krbe v hale penziónu jednu pesničku nôtili, prišiel gratulant z najvzácnejších – starosta Kysaku Ing. Ľubomír Krajňák. Vraj už mu nedalo, čo tú „jeho“ Kysačanku do Stratenej i Dobšinskej Ľadovej Jaskyne ťahá. Krásna príroda a milí hostitelia – dostal zborovú odpoveď. Len čo odznela, vo dverách sa objavila hostiteľka zboru, starostka Stratenej Mgr. Erika Oravcová. Rozpaky starostky a starostu z ich prvého stretnutia rýchlo pominuli a oslavy životného jubilea pani Ráczovej sa premenili na spontánne stretnutie spriaznených duší. Vrchárka Erika a dolniak Ľubomír si chvíľu ťažkali na nežičlivé časy pre samosprávu, no vzápätí začali spriadať nápady na možnú spoluprácu, pričom si v duchu želali zostať na svojich postoch aj po blížiacich sa komunálnych voľbách. Pochopiteľne, spevácky zbor Kysačanka by v tom partnerstve hral stále dôležitú úlohu.
            Baliac sa domov, v tiesni rozlúčky so Samelovou lúkou, plnou rozkvitnutých jesienok – symbolov jesene, viaceré speváčky, sledujúc očami dobre naladenú dirigentku, mysleli na chvíľu, keď im pani Júlia, najmä kvôli veku, skôr, či neskôr, predsa len povie: „Končím...“ A Kysačanka bez  pani Ráczovej by bola ako Samelova lúka pod Ostrou skalou bez jesienok...
            „Ty si naša najvzácnejšia jesienka Julka,“ chcela vyriecť na adresu dirigentky zakladateľka spevokolu Ľudmila Čopová. Ale dajako sa jej v rozcítení zasekol hlas. A od Červenej Skaly prihrkotal do stanice motorový vlak, takže aj tak by ju nik nepočul.
10.9.2010
Ladislav Malák
Snímky: autor